Byť grafikom nemôže byť každý. Vysvetlím, aby to nevyznelo, že si myslím, že grafika je nejaké náročné povolanie.
Naučiť sa ovládať grafické programy zvládne každý. Nie je to žiadna fyzika, ani nikto neumrie, keď vypneš vrstvu. Naučiť sa „mať vkus“ je už na debatu, ale o tom by som chcela písať neskôr. Byť grafik neznamená len zvládnuť zadanie, ktoré dostaneš, ale aj následnú reakciu naň. Tu existujú rôzne stupne, zhrniem to do troch základných (nezaoberám sa situáciou, keď je klient spokojný a má len drobné pripomienky, prípadne žiadne):
1. stupeň
„Je to pekné, ale ja by som to...“
„Nie je to zlé, ale viac by sa mi hodilo...“
Toto sú takí „motivační klienti“. Možno sa im to aj nejakým spôsobom páči, ale ich predstava bola v skutočnosti úplne iná. Čo teda presne hovoria? Nie je to dobré. Ale vy oceňujete, že to nie sú žiadni burani a komunikujú s vami príjemne, až priateľsky, napriek tomu, že ste na 100% nesplnili ich zadanie. Ale stále nezabúdajte, že hovoria: Nie je to dobré.
2. stupeň
„Môžem poprosiť o viac návrhov?“
Pri tejto formulácii ešte rozlišujeme podkategórie takejto komunikácie. Ak bol pred touto reakciou aj pozdrav a oslovenie, ste v kľude. Buď klient nevie, či sa mu to páči alebo sa mu to nepáči, ale stále ste s ním v príjemnej komunikácii (ak teda odpíšete, že samozrejme, že môže). Ak pred touto reakciou nebol pozdrav (čiže nebolo ani oslovenie, alebo bol len pozdrav „Dobrý“), to už klient trošku pri vašich návrhoch znervóznel a čakal od vás viac. Minimálne, že pochopíte, čo chcel, aby ste navrhli (o tomto tiež napíšem neskôr viac). Tu vám musí byť jasné, že vaše doterajšie návrhy boli úplne mimo a musíte vymyslieť niečo iné. Otvárajte kôš, nerecyklujte, všetko spáľte.
3. stupeň
„Nepáči sa mi to.“
„Vy ste vôbec nepochopili moje zadanie.“
„Toto je úplne zle.“
„Prvýkrát robíte rollup?“
Tu ste – prepáčte – v prdeli.
Ak vás klient nasmeruje podrobnejšou predstavou, ešte máte nádej, že to nejako spolu vykreujete. Ale tá pachuť toho prvého dojmu tam ostane. Ak sa klient aj opätovne ozve, už bude vopred očakávať, že to bude zrejme práca na dlhšie. Tu sa mu jeho obava buď potvrdí, alebo ho po tejto skúsenosti totálne ohúrite (lebo už budete vedieť, kde sa s ním vkusovo prelínate).
Alebo vás klient konkrétnejšou predstavou nenasmeruje a bude to pôrod, ktorý môže nielen v klientovi, ale aj vo vás zanechať pocit, že ste neschopný.
Nech nastane ktorákoľvek situácia (alebo iná), nebuďte precitlivený. Neprežívajte sa. On nehodnotí vás ako človeka. Nehodnotí vašu osobnosť, ani nepozná všetky vaše danosti. Nepáči sa mu plagát, to je celé. Stačí to prerobiť, hovoriť o tom, snažiť sa pochopiť a keď to nejde, jednoducho tú prácu posunúť niekomu inému. Váš vkus nikdy nesadne úplne každému a s niektorými klientami sa budete proste musieť rozísť. To neznamená, že nie ste dobrý grafik. Len nie ste dobrý grafik pre toho konkrétneho klienta. Tento rozchod u mňa prichádza niekedy už v 2. stupni, lebo mne grafické pôrody nevyhovujú nie preto, že nezvládam počúvať kritiku, ale preto, že samotná práca už stráca svoje čaro a ja sa musím nútiť do niečoho, čo sa mne samej nepáči a pod čo sa nechcem podpísať. Častokrát to ale aj po 2. fáze vieme zvládnuť, postupne to vyladíme a nájdeme prienik, kde sú spokojné obe strany. To sa dokonca vie stať aj v 3. stupni (mám jedného klienta, ktorý na prvé zadanie reagoval veľmi negatívne a robíme spolu dodnes. Už je to asi 7 rokov).
S každou z týchto reakcií som ok, dnes ma už žiadna nevyrušuje. Sústredím sa na odkaz, nie na formu – nie je to dobré, treba to prerobiť. Tam to končí. A popravde, ak je nejaká reakcia trošku tvrdšia už aj na môj vkus, svoj spôsob komunikácie nemením a mám pocit, že následná reakcia je už oveľa príjemnejšia.
Neprežívajte sa. Ani v iných profesiách. Celkovo v živote sa neprežívajte. Lebo potom možno prestanete prežívať to, čo je naozaj dôležité.
Comentários